Nemecká klasická filozofia a idealizmus
Nemecký klasický idealizmus, ktorý sa začal rozvíjať koncom 18.storočia býva považovaný za vrchol novovekej filozofie. Osvietenské myšlienky prichádzali do politicky roztriešteného a hospodársky zaostalého Nemecka síce s oneskorením, nemecký klasický idealizmus však prekročil hranice osvietenstva v chápaní rozumu tým, že vyzdvihol jeho aktívnu, tvorivú povahu, ktorú začlenil do historického procesu.
Nemecká klasická filozofia a idealizmus sa spája sa s menami KANT, FICHTE, SCHELLING a HEGEL. Predstaviteľom materializmu v NKF je FEUERBACH (antropologický materializmus). Boli to zväčša vysokoškolskí profesori a na ich prednášky prichádzali aj významné osobnosti verejného života. 1.polovica 19.storočia býva označovaná aj ako zlatý vek nemeckej kultúry.
Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770-1831)
Životopis
Georg Wilhelm Friedrich Hegel sa narodil 27. augusta 1770 v Stuttgarte v Nemecku. Bol nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Autor systematickej teórie dialektiky (Dialektika). Významným spôsobom ovplyvnil myslenie o štáte.
Študoval na gymnáziu v Stuttgarte, kde sa zoznámil s myšlienkami osvietenstva a humanistického klasicizmu, živo sa zaujímal aj o dejepis, pričom sa venoval historikom Thukydidesom a Tacitom. Neskôr (1788) študoval filozofiu a teológiu na univerzite v Tübingene. Stretával sa tu s myšlienkami francúzskej revolúcie, ktoré aj živo propagoval v tzv. „politickom klube“. Do tohto klubu okrem iného patrili aj debaty o potrebe nového mravného vyššieho poriadku v Európe. Po štúdiách pracoval ako domáci učiteľ no neskôr získal miesto profesora na univerzite v Berlíne. Jeho prednášky boli hojne navštevované a sám bol medzi študentmi obľúbený. Umrel 14. novembra v roku 1831 v Berlíne na choleru, ktorou ho nakazila jeho manželka. Ako irónia osudu vyznieva fakt, že jeho žena sa vyliečila, on ale nie.
Hegelova filozofia
Georg Wilhelm Friedrich Hegel bol veľmi ovplyvnený Immanuelom Kantom, čo možno vidieť v jeho filozofii. No nestotožňuje sa s Kantom vo všetkých bodoch.
Vysvetlil celý prírodný, historický a duchovný svet ako proces t.j ako niečo, čo je v stálom pohybe, v zmene a vývine a zároveň sa pokúsil dokázať vnútornú súvislosť v tomto pohybe a vývine.
Hegel vypracoval ucelenú dialektickú metódu, umožňujúcu pochopiť chod dejín, ktorú však aplikoval predovšetkým na vývoj ideí, myslenia a poznania – jeho dialektika má preto idealistický charakter. Vymedzil základné kategórie dialektiky a stanovil jej tri všeobecné zákony: zákon prechodu kvantity v kvalitu, zákon vzájomného prenikania a stretávania protikladov a zákon negácie. Vývoj idey teda postupuje od nižších foriem k vyšším v dôsledku prechodu kvantitatívnych zmien v zmeny kvalitatívne, pričom zdrojom vývoja sú rozpory. Tento vývoj sa odráža aj v reálnom svete.
Skutočnosť podľa Hegela
Skutočnosť je podľa Hegela vytváraná našim vedomím. Celá skutočnosť je vedomím a vo vedomí sa aj vyvíja. Skutočnosť teda vychádza z jediného princípu a to z večnej absolútnej idei, ktorá sa neustále vyvíja a zo seba tvorí ďalšie veci a javy. Inak povedané všetko bytie (duchovné či prírodné) je stupňom vývoja ducha. Hegel je absolútny idealista, lebo je presvedčený o skutočnosti, že bytie a myslenie je jedno a to isté. Bytie sa pri tom vyvíja cez protiklady v zmysle vzorca „téza – antitéza – syntéza“.
Hegel rozlišuje ľudského ducha a božského ducha, ktorý neskôr nevyhnutne musia splynúť. Ľudského ducha považuje Hegel za obraz božieho ducha.
Hegel chápe Boha ako Boha, ktorý sa neustále vyvíja – ako absolútnu ideu. (Nie je to kresťanské chápanie Boha).
Hegelov filozofický systém hovorí o tom, že každý dokáže poznať podstatu sveta, potrebuje len správne uvažovať bez chybných úsudkov. Protirečenia pri tom treba chápať ako bránu resp. prechod na vyššie štádium poznania. Podľa Hegela je nevyhnutné poznať dejiny. Dejiny sú vlastne isté udalosti, ktoré nie je možné chápať izolovanie, ale v rámci reťaze myšlienok, ktoré dejiny tvoria. Len dejiny nás naučia, ktorá myšlienka bola správna či nesprávna, ktorý úkon nevyhnutný či postrádateľný.
Medzi najvýznamnejšie diela G. W. F. Hegela patria nasledovné diela:
- Fenomenológia ducha – je to najvýznamnejšie Hegelove dielo, ktoré sa zaoberá vysvetlením jeho filozofického systému, a jeho fungovaním. Dočítame sa v ňom aj o systéme dejín.
- Logika – v tomto diele sa zaoberá prvým štádiom vývoja ducha
- Filozofia prírody – v tomto diele sa Hegel venuje predo všetkých antitéze a teda druhému štádiu vývinu ducha
Filozofia bytia
Hegel sa nevenoval jedine filozofii bytia. Už ako študent bol činný v politickom klube a zastával myšlienky francúzskej revolúcie. Svoje politické názory prezentoval vo svojom diele „Skúmanie o základoch politickej ekonómie“
Významným spôsobom ovplyvnil myslenie o štáte. Jeho definícia štátu vychádza z teórie politiky založenej na právach: podľa Hegela je štát uskutočnenie mravnej idey.
Hegel nechápe štát ako čisto inštrumentálnu entitu, vytvorenú praktickým ľudským zmyslom za účelom podpory individuálnych cieľov aj keď štát obsahuje prvky „subjektívnej slobody“.
Štát je nadradený rodine aj občianskej spoločnosti. Pri koncipovaní štátu Hegel zdôrazňuje úlohu vôle.
Existencia štátu u Hegela je predovšetkým pre zabezpečenie slobôd jednotlivcov, pod štátom rozumie najmä politicky zorganizovanú spoločnosť, je proti násilným zásahom štátu.
Fenomenológia ducha
Heglova Filozofia Ducha vychádza z predpokladu, že dejiny prebiehajú nevyhnutne a nie náhodne a sú vývojom ducha. Túto problematiku rozpracováva vo Fenomenológii Ducha – svojom prvom veľkom diele, ktoré vydal v roku 1806. Fenomenológia ako ju chápal Hegel, je náuka o tom, ako sa nám veci javia. Duch sa zjavuje v dejinách (Duch nie je Boh). Ducha spoznávame tak ako sa javí našim mysliam, teda tak, ako sa javí Duch samému sebe. Duch poznáva sám seba v priebehu dejín. Začína jednoduchou formou vedomia, ktorá sa ale v dejinách ukáže ako neadekvátne, preto sa zmení na inú, a tá zase na inú až prídeme k absolútnemu poznaniu. Vývoj vedomia je nevyhnutný a cieľom nie je poznať, ako sa nám svet javí, ale poznať svet o sebe, skutočnosť samú (v tom sa líši od Kanta).
Najzákladnejšou formou vedomia je zmyslová istota – subjekt zaznamenáva dáta prijaté zmyslami a má istotu nejakého „toto“, „tu“, a „teraz“. Takéto poznanie je však nemenné a bez univerzálnych pojmov. Táto forma teda síce predstavuje čisté poznanie, no neadekvátne, preto je nevyhnutné nájsť univerzálny pojem. Človek, nemôže len pasívne prijímať, musí svoje poznatky taktiež usporiadavať, dať ich do súvislostí a zjednotiť. Druhý stupeň preto predstavuje vnem, kedy vedomie klasifikuje objekty s ohľadom na ich univerzálne platnosti, avšak aj toto sa ukáže ako nedostatočné, a tak vzniká tretí stupeň – rozvažovanie. To je stupeň, kedy vedomie ukladá realite svoje vlastné zákony (Newtonove zákony). Vedomie konštruuje termíny ako „váha“, „sila“, ktoré sú neviditeľné – skúša v podstate poznať seba samé, reflektovať seba samé, porozumieť svojim výtvorom.
V Druhej časti Fenomenológie Ducha Hegel pokračuje – po prvej časti nazvanej „Vedomie“ teda prichádza časť druhá „Sebavedomie“. Sebavedomie je takej povahy, že nemôže existovať samostatne, v izolácii, ale potrebuje nejaký kontrast, voči ktorému by sa mohlo vymedziť. Vymedzuje sa voči vonkajšiemu a medzi sebavedomím a vonkajším panuje vzťah láska – nenávisť. Sebavedomie hľadá pravdu a tú možno podľa Hegela získať prácou a premenou sveta – sebavedomie si musí svet prisvojiť, aby ho mohlo spoznať. Bez sociálnych vzťahov nie je človek schopný sebavedomia. Sebavedomie potrebuje uznanie a poznanie, preto sa snaží zničiť druhé sebavedomie – vzťah dvoch sebavedomí je teda neustály boj, kedy jedno je víťazom, druhé porazeným, a tak vzniká vládca a ovládaný, jedno nezávislé, druhé závislé. Vzniká vzťah pán – rab, kde ale pán nemôže rozvinúť svoje Sebavedomie dostatočne, zatiaľ čo rab poznáva v práci, že má svojho ducha, tvorivého ducha, ktorého pretvára na svoj obraz, a tak sám seba poznáva. Duch raba sa teda zhmotňuje, objektivizuje. Ak sa však predmet tvorby stal majetkom niekoho iného, stratil tak rab svoje zobjektivizovanú esenciu, do ktorej vkladá to najlepšie zo seba samého (týmto momentom sa inšpiroval Marx – kapitalizmus odcudzuje robotníka sebe samému a preto je nutná beztriedna spoločnosť.).
Predpokladom slobody je slobodný Duch, sloboda je riadená rozumom a čokoľvek je prekážkou rozumu, je aj obmedzením slobody ducha. Duch všetko kontroluje, či je racionálne usporiadané. Hegel tvrdí, že ľudské mysle sú prepojené, pretože zdieľajú univerzálny rozum, sú aspektom ducha samotného. Najväčšou prekážkou racionálneho usporiadania sveta je, že indivídua si neuvedomujú, že ich mysle sú súčasťou tohto univerzálneho ducha. Ak majú byť ľudia slobodní, musia si uvedomovať racionálnu, teda univerzálnu povahu svojho intelektu, a práve toto vedomie je absolútny poznaním. Hegel sa tu predstavuje ako absolútny idealista. Naše vedomie je to, čo konštituuje poslednú realitu – idei – poslednou skutočnosťou preto nie je hmota, ale Duch.
Duch konštruuje skutočnosť
Duch konštruuje skutočnosť, preto je ho možné poznať absolútne. Absolútne poznanie dosahujeme, keď duch zisťuje, že to, čo sa snaží spoznať, je on sám. (Duch konštituuje skutočnosť od začiatku, no sprvu ju považuje za čosi nepriateľského a sebe protikladného, nezávislého, cudzieho). Až keď duch precitne, keď zistí, že skutočnosť je jeho výtvorom, potom poznáva skutočnosť priamo a bezprostredne ako seba samého.
Citát: „ Cieľ je súhrn prostriedkov, vynaložených na jeho dosiahnutie.“
Aplikovanie do súčasného manažmentu
„Človek, ktorý chce byť v živote úspešný, musí plánovať svoju budúcnosť ,nesmie sa spoliehať na náhodu a dosiahne svoj vytýčený cieľ.“