Vznik klasickej školy
Klasická politická ekonómia (klasická ekonómia) predstavuje ďalšiu veľkú kapitolu v dejinách ekonomického myslenia. Klasickí predstavitelia pojali politickú ekonómiu ako vedu o tvorbe a rozdeľovaní bohatstva. Obdobie klasickej školy politickej ekonómie sa vymedzuje od vydania diela Bohatstvo národov (predstaviteľ Adam Smith) v roku 1776, až po rok 1871, ktorý je považovaný za počiatok tzv. marginalistickej revolúcie. Hlavná príčina vzniku nového spôsobu ekonomického myslenia spočívala v tom, že v Európe prebiehala ďalšia vlna odporu proti vládnucim absolutistickým režimom. Tiež dochádzalo k významným vedeckým objavom a technologickým zmenám.
Predmetom skúmania klasickej politickej ekonómie boli najmä vznik a rozdeľovanie národného bohatstva, kde sa veľký dôraz kládol na hospodársky rast. V porovnaní s modernou ekonómiou, ktorá sa chápe predovšetkým ako veda o ekonomickom chovaní a rozhodovaní jedinca (človeka ekonomického), skúmali klasickí predstavitelia ekonomickú rolu veľkých spoločenských tried: kapitalistov, pracovníkov a pozemkových vlastníkov. Hlavnou postavou v klasickej ekonómií bol kapitalista – tvorca mzdového fondu, ktorý investoval a podnecoval ekonomický rast.
Teória hodnoty a teória rozdeľovania
Vzhľadom na to, že klasická politická ekonómia bola zameraná na tvorbu a rozdeľovanie národného bohatstva tvorili ju významné súčasti a to:
- teória hodnoty a
- teória rozdeľovania.
Klasická teória hodnoty mala charakter nákladovej teórie (t. z. cena výrobku bola určená jeho nákladmi). Moderná ekonómia opustila pojem hodnota a nahradila ho využívaním termínu cena, kde vysvetľuje predovšetkým užitočnosť výrobku. Zameriava sa na stranu dopytu, no rešpektuje aj vplyv nákladov. Teória rozdeľovania vysvetľuje zisk, mzdy a pozemkové renty ako dôchodky troch hlavných spoločenských tried. Zatiaľ čo súčasná ekonómia chápe tieto dôchodky ako ceny výrobných faktorov, ktoré sa tvoria ako výsledok stretnutia ponuky a dopytu na trhoch výrobných faktorov. Oddelili klasickú teóriu rozdeľovania od teórie hodnoty, čím pojali mzdu ako existenčné minimum a kapitál ako mzdový fond.
Klasická ekonómia sa rozvíjala hlavne v Anglicku a vo Francúzsku, pričom anglická vetva bola väčšia a významnejšia. Vrchol dosiahla anglická klasická škola v dielach Adama Smitha, Davida Ricarda a Johna Stuarta Milla.
Adam Smith
V Anglicku 70. a 80. roky 18. storočia sa často nazývajú ako obdobie príprav a štartu priemyselnej revolúcie. V tejto dobe dochádzalo k zavádzaniu významných technických objavov do ekonomickej praxe. Možno povedať, že táto fáza kapitalizmu bola naplnená optimistickými očakávaniami a taká bola tiež ekonómia Adama Smitha.
Adam Smith si rovnako ako väčšina jeho predchodcov kládol otázku, čo je zdrojom národného bohatstva. Vo svojom diele Bohatstvo národov (1776) sa zaoberal otázkami, ktoré sa neskôr stali hlavnými témami klasickej politickej ekonómie a to: neviditeľná ruka trhu, rast a meranie národného bohatstva, teória hodnoty a rozdeľovania.
Dôraz kládol predovšetkým na slobodu obchodu. Národné hospodárstvo tak funguje ako systém, ktorý je schopný bez štátnych zásahov uchovávať sám seba v rovnováhe. V pozadí tohto systému totiž existuje samočinný koordinujúci mechanizmus – tzv. neviditeľná ruka trhu. Smith zdôrazňoval, že zdrojom rastu bohatstva je práca (predovšetkým zdôrazňoval deľbu práce).
Neviditeľná ruka trhu
Podstatou Smithovej neviditeľnej ruky trhu je mocná a príťažlivá myšlienka spontánnej harmónie individuálneho a spoločenského záujmu. Neviditeľná ruka však nestelesňuje žiadnu harmóniu medzi záujmami jednotlivcov ani harmóniu záujmov jednotlivých tried. Smith si bol veľmi dobre vedomý konfliktnosti záujmu. Stelesňuje súlad medzi vlastným záujmom jednotlivca a záujmom spoločnosti. Súlad, ktorý je docielený bez zásahu štátu. V pozadí Smithovej neviditeľnej ruky boli mocnejšie sily – deľba práce, konkurencia a akumulácia.
Národné bohatstvo a deľba práce
Prostredníctvom národného bohatstva Adam Smith zdôrazňoval národný produkt. Dokonca rozlišoval medzi hrubým a čistým produktom a videl rozdiel medzi nimi v opotrebení fixného kapitálu. Smith na rozdiel od fyziokratov nestotožňoval národný produkt s prebytkom a chápal mzdy ako súčasť národného produktu.
Teória hodnoty a rozdeľovania
Smith sa snažil nájsť vnútornú hodnotu tovarov a to prostredníctvom rozlíšenia úžitkovej a výmennej hodnoty tovaru. Vychádzal pri tom z tzv. paradoxu hodnoty vody a diamantu, ktorá hovorí, že vysoko užitočná voda má nízku výmennú hodnotu, zatiaľ čo takmer neužitočný diamant má výmennú hodnotu veľmi vysokú. Z toho Smith odvodzoval, že výmenná hodnota nezávisí na hodnote úžitkovej. Je treba podotknúť, že Smith nedokázal rozlíšiť užitočnosť celkovú a užitočnosť limitovanú – čiže užitočnosť poslednej spotrebovanej jednotky. Paradox hodnoty zapríčinil opomenutia významu dopytu pre utváranie ceny, ktorého sa dopustil nie len Smith, ale aj neskorší klasickí ekonómovia.
Dôsledkom tejto chyby bolo objektívno-nákladové poňatie hodnoty, podľa ktorého je hodnota tovar, nezávislý na subjektívnych preferenciách spotrebiteľov. Adam Smith priznával určitý vplyv dopytu na cenu, samozrejme iba v krátkom časovom období – tzv. tržná cena. V dlhom období úroveň tržnej ceny má tendenciu smerovať k tzv. prirodzenej cene, ktorá je závislá iba na nákladoch. Zásadnou otázkou po vysvetlení ceny (teórie hodnoty) bolo, ako sa utvára prirodzená cena. Smith predpokladal, že prirodzená cena závisí na prirodzenej výške mzdy a na prirodzenej miere zisku. Tím učinil nákladovú teóriu hodnoty závislú na teórií rozdeľovania.
Záver
Obdobie klasickej školy bolo jednou vývojovou etapou v celkovom historickom vývoji ekonómie, ktorá sa snažila spoznať na akých princípoch funguje hospodárske dianie. V súčasnosti sa s autormi klasickej školy dnešný svet nestotožňuje. Vtedajšími závermi by sa pravdepodobne dnes neuspelo, pretože sa v niektorých prípadoch z dnešnej doby potvrdzuje, že tržná ekonomika sa bez absolútnych zásahov štátu nezaobíde. Určité oblasti hospodárstva, ktoré by sa v súkromnom sektore samostatne nerozvíjali a pre danú zem sú nevyhnutné, zostanú vždy pod vplyvom štátnej moci.