Charakteristika osobnosti podnikateľa

Je zrejmé, že mnohé interné bariéry i rôzne nemenované osobnostné bariéry, úspech či neúspech v podnikaní súvisia s charakteristikou osobnosti podnikateľa. Idealizovaná charakteristika malého a stredného podnikateľa neexistuje. Môže to byť osoba excentrická (sršiaca nadmernou iniciatívou), môže to byť konformista (rieši problémy s nadhľadom, pokojne), môže to byť osoba srdečná, oplývajúca šarmom, ochotou, s dobrým vystupovaním, ale aj osoba chladná atď. Jedno však majú dobrí podnikatelia spoločné, a to, že sú cieľavedomí, ochotní sa vzdať určitého denného pohodlia, ochotný pre svoj podnikateľský nápad urobiť všetko i za cenu, že pracujú celý deň nielen osem hodín, prípadne v sobotu a nedeľu.
Existuje viacero pohľadov, testov na posúdenie osobnostných i manažérskych schopností podnikateľa (úspešnosť podnikateľskej činnosti je determinovaná aj manažérskymi schopnosťami podnikateľa). Pokiaľ ide o testy ich hodnota je relatívna, pretože žiaden test nemôže prostredníctvom niekoľkých otázok vyjadriť a klasifikovať zložitosť konania, správania a osobnosti podnikateľa. Sú ale užitočné z toho dôvodu, že nútia podnikateľov (manažérov) zamyslieť sa nad svojim správaním, konaním a postupmi.

Charakteristiky podnikateľa

Jeden z pohľadov formulujúcich požiadavky na podnikateľa je spracovaný do niekoľkých oblastí. Požiadavky na podnikateľa (s rastom podniku rastie význam koncepčných a projekčných zručností):

Odborné poznatky a vedomosti

  • nadobudnuté absolvovaním odbornej školy príslušného zamerania a stupňa so zreteľom na predmet podnikania

Osobnostné vlastnosti

  • schopnosť, talent riadiť podnik a spolupracovníkov
  • schopnosť presadiť sa
  • schopnosť orientovať sa v zložitých situáciách
  • schopnosť spolupracovať
  • schopnosť komunikovať

Skúsenosti nadobudnuté praxou

  • myslenie v súvislostiach
  • analytická a celková predstavivosť
  • tvorivosť
  • prijímanie logických záverov
  • samostatné konanie

Výkonnosť

  • vytrvalosť
  • prekonávanie prekážok
  • lojálnosť a pozitívny vzťah k podniku
  • záujem o vlastnú kariéru

Praktické organizačno-riadiace schopnosti

  • schopnosť plánovať
  • schopnosť rozhodovať
  • schopnosť organizovať.

Vlastnosti podnikateľa

Ako už bolo uvedené úspech v podnikaní je podmienený nielen manažérskymi schopnosťami ale aj určitými vlastnosťami podnikateľa. Podnikateľ ako manažér by mal byť vzdelaný a inteligentný, ale pritom praktický a skúsený. Musí vedieť riadiť, byť čestný, charakterný, svedomitý, pracovitý, spoľahlivý. Musí sa vedieť v správnom čase správne zorientovať apod. Úspešný manažér (podnikateľ) by mal napĺňať nasledovné vlastnosti:
Korektné vystupovanie – čím sa rozumie nielen spôsob rokovania s obchodným partnerom, v spoločnosti a teda kultúra komunikačného prejavu, ale aj celkový vzhľad, úhľadnosť a primeranosť oblečenia, účesu a správania v spoločnosti, presnosť a dodržiavanie dohovorených termínov, dodržiavanie bontónu a podobne.
Schopnosť dobre počúvať partnera znamená pozorne a sústredene ho počúvať a dať mu to aj vhodným spôsobom najavo. Za partnera treba považovať aj podriadeného, pretože ak získa dojem, že jeho návrhy neberiete do úvahy, nebude ochotný sa angažovať a výraznejšie exponovať v prospech záujmov firmy.
Empatia – ide o ľudský prístup k partnerom a schopnosť sa vcítiť do ich postavenia, vidieť problémy ich očami.
Čestnosť a dôveryhodnosť – je potrebné nesklamať dôveru obchodného partnera, ktorú do vás vkladá. Dobrá povesť v podnikaní, ktorú o vás šíria iní, je v podnikaní veľmi dôležitá.
Zásadovosť a vytrvalosť v dosahovaní zamýšľaných cieľov je predpokladom úspechu, preto podnikateľovi nesmie chýbať pevná vôľa.
Kritickosť – schopnosť spätno-väzbovým spôsobom kontrolovať a kriticky hodnotiť dosiahnuté úspechy a neúspechy,
Cieľavedomosť – len cieľavedomá činnosť vedie k úspechu, a preto dobrý podnikateľ musí mať vždy vytýčené operatívne, ako aj taktické a strategické ciele, ktoré musia byť jasné nielen podnikateľovi, ale aj jeho spolupracovníkom.
Schopnosť účinne stimulovať a úspešne motivovať – vedieť nadchnúť aj svojich spolupracovníkov pre plnenie vytýčených cieľov. Snažiť sa aby všetci zamestnanci pochopili vyššie ciele, ku ktorým firma smeruje, a pritom ich účinne jednak hmotne, ako aj morálne stimulovať.
Schopnosť produktívne myslieť – opiera sa o myšlienkové postupy, ako sú analýza, syntéza, porovnávanie, zovšeobecnenie a abstrakcia a realizovať túto schopnosť prostredníctvom pojmov, súdov, úsudkov a vyjadrovania.
Schopnosť nadväzovať dobré kontakty – je vhodné ich vyhľadávať, rozvíjať ich kvalitu a udržiavať ich.
Byť dobrým odborníkom vo svojej profesii znamená mať primerané vedomosti o nových postupoch vo výrobe, o moderných technológiách a nových výrobkoch, trendoch .
Schopnosť delegovať právomoci, úlohy a zodpovednosť na svojich spolupracovníkov – kooperatívny štýl riadenia šetrí čas vedúceho pracovníka (podnikateľa), motivuje podriadených a zvyšuje ich účinnosť. Hlavnými kritériami hodnotenia pracovníka a výšky jeho odmeny by mali byť osobná angažovanosť, kvalita výkonu, hospodárnosť práce, spoluúčasť na zlepšeniach a inováciách, vlastný tvorivý prístup k práci a najmä dosiahnuté výsledky.

Teórie a typológie osobnosti

Problematika osobnosti patrí medzi hlavné oblasti záujmu teórie a praxe všeobecnej psychológie. V súčasnosti sa z nej postupne vyčleňuje samostatná vedná disciplína – psychológia osobnosti. Vo všeobecnej psychológii je osobnosť vymedzená ako súhrn zdedených, vrodených a pod tlakom výchovy a spoločnosti v určitom prírodnom a spoločenskom, kultúrnom a ekonomickom prostredí nadobudnutých vlastnosti, schopnosti, zručností a kvalít psychologických procesov, ktoré riadia konanie a správanie človeka v konkrétnych situáciách a zároveň vytvárajú i predpoklady na jeho správania a konanie v budúcnosti. Osobnosť sa tu chápe ako otvorený, vnútorne integrovaný systém, ktorý aktívne existuje v interakcii s bezprostredným i vzdialenejším sociálnym prostredím.
Jednotlivé teórie zdôrazňujú určité aspekty a vplyvy, napríklad či osobnosť ako celok ľudského duchovného života funguje a utvára sa sama zo seba alebo zo vzťahov, do ktorých vstupuje, prípadne aký je podiel a vzájomná závislosť endogénnych a exogénnych činiteľov psychologicky poňatej osobnosti a čo také psychologické poňatie osobnosti znamená.
Mikuláštik rozdelil množstvo teórií do nasledujúcich štyroch skupín:

  1. Teória vrstiev ako psychoanalytická paradigma osobnosti.
  2. Teórie typologické, ktoré boli často vytvárané intuitívnou cestou. Sú najpoužívanejšie predovšetkým v laickej verejnosti, pretože zjednodušujú pohľad na vlastnosti človeka do určitého stereotypu, ktorý uľahčuje rýchle reagovanie a komunikáciu.
  3. Teória faktorová je behaviorálna paradigma vytvorená na základe faktorovej analýzy. Zostavovanie štruktúry osobnosti má charakter hierarchický, kedy na nižšej úrovni sú jednotlivé prvky správania, špecifické reakcie. Na vyššej úrovni sú tieto prvky spojené podľa príbuznosti a blízkosti prejavu zvykových foriem správania, podľa Cattela sú faktory prvého radu a tie sa zase ďalej spojujú do trsov na vyššej úrovni, ktoré sa označujú ako faktory druhého rádu alebo osobnostné rysy. Medzi autorov, ktorí vytvorili podobné paradigmy, patrí napríklad i D. W. Fiske. Faktorové teórie sú nepoužiteľné v manažérskej praxi, pretože sú veľmi detailné a ťažko poznateľné odhadom. Eysenck sa pokúsil o syntézu prístupu typologického a faktorového.
  4. Teórie humanistické vychádzajú z porozumenia jedincov, z pochopenia toho, čo je pre človeka najdôležitejšie a čo je hnacím motorom jeho aktivity, ďalej snaha po naplnení života, uplatnenie tvorivého potenciálu a pocitu sebarealizácie. Neúspechy človeka sa môžu zafixovať v podobe naučenej neschopnosti.

Temperament

Temperament určuje celkový štýl prežívania a správania človeka. V užšom slova zmysle je  temperament emočnou vzrušivosťou jedinca, v širšom zmysle je temperament biologickou dispozíciou jedinca ku vzrušivosti vôbec. Temperament teda zahŕňa formálne vlastnosti osobnostnej dynamiky, ktoré sa prejavujú odlišným priebehom psychomotorických rekcií (intenzitou pohybov, ich rýchlosťou, dĺžkou trvania), ale i hĺbkou prežívania  a ďalšími znakmi. Temperament nemá samotný zážitkový obsah, je dispozíciou, ktorá určuje iba spôsob, ktorým prebiehajú rôzne psychosomatické deje. Temperamentové vlastnosti preto odhadujeme z vonkajších prejavov prežívania a správania ľudí. Spôsob vonkajšieho reagovania človeka možno pozorovať v jeho gestikulácii, mimike, tempe reči, chôdzi, pohyboch. Individuálne rozdiely v prežívaní sa prejavujú v citovom ladení človeka, v jeho emočnej vzrušivosti.
K základným temperamentovým charakteristikám patrí rýchlosť a intenzita reagovania človeka na rôzne podnety z vonkajšieho i vnútorného prostredia, odolnosť voči silným a dlhotrvajúcim podnetom, citovosť vyjadrujúca mieru pohyblivosti či stálosti prežívania človeka, náladovosť, ktorá vyjadruje to, ako sa človek necháva ovládať svojimi emóciami a aké je ich prevažujúce ladenie, výrazovosť, teda miera, v ktorej sa citové zážitky prejavujú navonok, a spôsob, ako k tomu dochádza.
Temperamentové vlastnosti sa dajú zhrnúť do štyroch základných skupín:

  • celkové zameranie duševných javov (orientácia na ľudí, vyhýbanie sa ľuďom, maskulinita, feminita),
  • psychická vzrušenosť (ľahká alebo ťažká vzrušenosť, rýchlosť alebo pomalosť),
  • odolnosť psychických dejov (stabilita alebo labilita nervových procesov, nervová slabosť, frustračná tolerancia),
  • trvalosť psychických dejov (presnosť, nepresnosť, premenlivosť, stálosť).

Emocionalita osobnosti je v psychológii pokladaná za základnú dimenziu temperamentu. Temperament je preto niekedy chápaný ako dispozícia k formálnym spôsobom emocionálneho reagovania. Spontánna kontrola emocionálnych reakcií a ich rozdielna intenzita, ktoré prebiehajú  u každého jedinca, zahŕňajú päť primárnych faktorov emocionality. Patria medzi ne emocionálna integrácia, nedôvera, bojazlivosť, napätie (nervozita) a sebakontrola.
Emocionálna integrácia je najdôležitejším faktorom kontroly emócií, je sýtená nasledujúcimi rysmi osobnosti: trpezlivosť, vyrovnanosť, neprítomnosť výrazne kolísavých nálad, uvoľnenosť, malá vzrušivosť a nervozita, menšia zraniteľnosť v citoch.
Nedôvera, ktorá znamená nedostatok kooperatívnosti, súvisí s týmito črtami osobnosti: podozrievavosť, nedostatok tolerancie voči druhým, nedostatok pohotovosti pre pomoc druhým, žiarlivosť, zlomyseľnosť, hľadanie chýb u druhých.
Bojazlivosť, ktorá súvisí s pocitom viny a zníženou sebadôverou, prejavuje sa  úzkostnosťou, deprimovanosťou, pochybnosťami o vlastných schopnostiach zvládnuť ťažké situácie, vo výchovných postojoch skôr prísnosťou než zhovievavosťou.
Napätie (nervozita) sa ako faktor osobnosti prejavuje prudkými zmenami nálad a zvýšeným emocionálnym napätím, patria sem nasledovné črty osobnosti – pocity napätia a vzrušenia, častá skľúčenosť, silné kolísanie nálad, neodôvodnená starostlivosť, nespavosť, nesústredenosť, mierna zmätenosť, tento faktor osobnosti je považovaný za najistejší indikátor neuróz a je podstatným komponentomstavov úzkosti.
Sebakontrola je úroveň sebaovládania, sebadisciplíny, ktorá sa prejavuje v energickosti, v riešení známych problémov novým spôsobom, odolnosti voči ťažkostiam, dodržiavaním sľubov a v spoliehaní sa viac na istotu než šťastie.[4]
Základy osobnostnej typológie založenej na temperamente položili antickí Gréci.  Hippokrates vytvoril teóriu štyroch temperamentov a vychádzal pritom zo štyroch typov dominantných telesných tekutín, na ktorých povaha človeka závisí.

Galénovo členenie osobnostných typov

Na Hippokratovu teóriu nadviazal lekár Galén v 2. st. p.n.l. Ľudí rozdelil do štyroch skupín:

  1. sangvinik – rýchly, optimistický, nestály, nadšený, slabý,
  2. melancholik – skľúčený, slabý, pesimistický, zatrpknutý, smutný, pomalý,
  3. cholerik – popudlivý, silný, hrdý, výbušný, prchký, rýchly,
  4. flegmatik – pomalý, pokojný, zdržanlivý, ľahostajný.

I napriek tomu, že bola táto typológia založená iba na pozorovaní, je neobyčajne výstižná. Klasická štvorkomponentová teória sa používa dodnes. Hippokratova koncepcia je kategoriálna a zaraďuje skúmanú osobnosť do určitého typu podľa prítomnosti alebo neprítomnosti určitých povahových čŕt. Toto delenie sa udržalo a používalo až do čias I. Kanta, kedy bolo konfrontované so súdobým obratom v myslení. Potom sa o temperamente uvažovalo dimenzionálne. Východiská pre nový prístup formuloval psychológ W. Wundt.

Ďalšie prístupy vo výskume temperamentu

Rôzne ďalšie poňatia a prístupy vo výskume temperamentu sa pokúsil integrovať britský psychológ nemeckého pôvodu H. J. Eysenck. Prebral od C. G. Junga pojmy extroverzie a introvezie a takisto pojmy neuropsychická labilita a stabilita. Pri diagnostike sangvinického, cholerického, melancholického a flegmatického temperamentu postupuje tak, že stanovuje u jedinca mieru extroverzie a introverzie  a mieru neuropsychickej lability alebo stability.
Neuropsychicky stabilný jedinec má minimálnu tendenciu emočne reagovať a po prežití emocionálnej situácie sa rýchlo a bez ťažkostí vracia do stavu psychickej rovnováhy. Je pokojný, vyrovnaný, spokojný, dobre sa kontroluje.
Neuropsychicky labilný jedinec má sklony k úzkosti, depresiám, je náladový. Má často poruchy spánku a rôzne psychosomatické ťažkosti. Je viac emotívny a ťažko sa dostáva do rovnováhy po citovo silných zážitkoch. Je menej adaptabilný, často s rigidnými spôsobmi reagovania.
Extrovert je človek družný, má rád zábavu a spoločnosť. Má mnoho priateľov, pociťuje potrebu byť medzi ľuďmi a komunikovať. Je nerád sám. Túži po vzrušení, rád riskuje, jedná často na základe momentálnych impulzov. Rád vtipkuje, pohotovo reaguje, má rád zmenu. Je bezstarostný, optimistický, veselý. Rád sa pohybuje, je aktívny.
Introvert je človek pokojný, uzavretý, zdržanlivý voči ľuďom. Intímne vzťahy nadväzuje len s vybranými ľuďmi. Dlho rozmýšľa, než začne konať. Nemá rád vzrušenie, je viac vážny a má v obľube pevný režim dňa. Kontroluje svoje city, je spoľahlivý, so sklonom k pesimizmu.

C. G. Jung a štyri poznávacie funkcie

Typ s prevahou zmyslového vnímania

Zmyslové vnímanie považuje Jung za funkciu nerozumovú, resp. mimorozumovú. Ľudia s prevahou zmyslového vnímania sú praktickí, zaujímajú ich fakty, spoliehajú sa na skúsenosť. Sú pevne ukotvení v realite a zaujímajú sa ich konkrétne údaje. Medzi ich tendencie patrí:

  • uprednostňovať štandardné a osvedčené metódy riešenia problémov,
  • používať osvedčené zručnosti, uprednostniť ich  pred učením sa zručností nových,
  • rovnomerne si rozvrhnúť prácu a pracovať sústavne,
  • pociťovať nepokoj pri nečakaných komplikáciách,
  • dávať prednosť konkrétnym odpovediam na konkrétne otázky,
  • uprednostňovať činnosť pred premýšľaním,
  • uprednostňovať činnosti s hmatateľnými výsledkami,
  • zaoberať sa radšej faktami a číslami než ideami a teóriami,
  • byť doslovný v chápaní a používaní jazyka než metaforický,
  • uprednostňovať jasnú a štruktúrovanú situáciu,
  • sústrediť sa „tu a teraz“.

Typ s prevahou intuitívneho vnímania

Intuícia patrí tiež medzi funkcie nerozumové. Intuícia sprostredkuje vnemy nevedomou cestou. Predmetom intuície môžu byť vonkajšie i vnútorné objekty, takisto ako súvislosti medzi nimi. Pokiaľ hovoríme o intuícii, je potrebné potlačiť zmyslové vnímanie. Intuíciu chápe Jung ako druh inštinktívneho chápania. Podnecuje aktívnu fantáziu, ktorú považuje za najvyššiu činnosť ľudského ducha. Intuitívne typy žijú na rozdiel od zmyslových preberaním budúcnosti a predstavami, čo by mohlo byť. Zaujímajú ich idey, nápady a až následne fakty. Pre intuitívne typy je charakteristické:

  • miluje nové problémy a nové prístupy k ich riešeniu,
  • neznáša rutinu,
  • sústredí sa na to, čo by mohlo byť,
  • má sklon meniť činnosti,
  • používa obrazné výrazové prostriedky, metafory, obrazné vykreslenia,
  • vytvára si citovú väzbu k veciam,
  • myslí na viacero vecí naraz,
  • je otvorený každej zmene,
  • dôveruje intuícii,
  • nerešpektuje formalizované a logické postupy,
  • nevšíma si detaily,
  • hľadá spojenie a vzťahy medzi vecami a javmi,
  • na otázky odpovedá všeobecne,
  • má rozvinutú fantáziu.

Typ s prevahou myslenia

Myslenie patrí podľa Junga medzi racionálne funkcie. Pomocou myslenia sa jedinec snaží dospieť k porozumeniu skutočnostiam vonkajšieho sveta predovšetkým racionálnymi poznávacími prostriedkami. Ľudia s prevahou myslenia sa vyznačujú nasledujúcimi charakteristikami:

  • dávajú prednosť neosobným princípom,
  • neprejavujú navonok emócie,
  • prevažujú u nich intelektuálne procesy,
  • vedú obvykle štruktúrovaný život,
  • bývajú konzervatívni,
  • venujú značnú pozornosť hľadaniu najlepšieho riešenia problému,
  • nemajú ťažkosti s rozhodovaním,
  • zachovávajú pokoj a sebakontrolu,
  • dávajú prednosť rozhodnosti pred ohľaduplnosťou, vyjadrujú nesúhlas,
  • veria logickým a vedecky dokázaným veciam.

Typ  s prevahou cítenia

Cítenie zaraďuje Jung tiež medzi rozumové funkcie. Cítenie je proces, ktorý sa odohráva medzi subjektom a objektom v zmysle hodnotenia ľúbosti – neľúbosti alebo prijatia – zavrhnutia. Obsahom môže byť minulý či aktuálny zážitok. Nálada teda zahŕňa ohodnotenie celej momentálnej situácie danej vzťahmi, v ktorých je vedomie  zapojené. Jung však nepokladá cítenie za synonym prejavu emócií. Podľa neho cítenie nemá žiadne fyzické alebo rozpoznateľné fyziologické prejavy, kým emócia je charakterizovaná zmeneným fyziologickým stavom. Cítenie vyjadruje celkovú orientáciu osobnosti, emócie sú časovo ohraničené a veľmi vplyvné stavy. Typ s prevahou cítenia sa vyznačuje nasledujúcimi znakmi:

  • vníma pocity ostatných ľudí,
  • má rád súlad, potrebuje občasnú pochvalu a ocenenie,
  • dobre vychádza s ľuďmi, je empatický,
  • rozhoduje sa podľa vplyvu na pohodu ostatných,
  • orientuje sa na minulosť,
  • je loajálny,
  • je sentimentálny, dáva svoje emócie najavo,
  • vyhýba sa konfliktom a negatívnym reakciám druhých,
  • nepresadzuje svoje záujmy na úkor druhých,
  • má sklon k spontánnemu správaniu,
  • používa výrazy s osobným zafarbením.

Myers a Briggs, autorky dotazníka MBTI, ktorý bol prvým praktickým nástrojom na aplikáciu Jungovej typológie osobnosti, roztriedili  komplexne písanú Jungovu teóriu do oddelených škál pre zameranie osobnosti (extravertné/introvertné) a pre funkcie získavania a spracovávania informácií (zmysly/intuícia, myslenie/cítenie). Pre zobrazenie hierarchie poznávacích funkcií pridali autorky do dotazníka MBTI ďalšiu škálu, ktorú nazvali percepcia/usudzovanie.

Typ s prevahou usudzovania

Typ s prevahou usudzovania považuje svoje rozhodnutia za závažné a očakáva, že ich budú tak chápať i ostatní. Je nepokojný, pokým a nejaký problém neuzavrie, nepadne rozhodnutie. Vo svojom svete nadraďuje prácu všetkému ostatnému. Tento typ si v priebehu pracovnej činnosti uchováva prehľad o všetkom, čo sa deje. Ľudia s prevahou usudzovania sa vyznačujú nasledujúcimi tendenciami:

  • majú pocit, že stále čakajú na druhých, ktorí nemôžu nič stihnúť včas,
  • prikláňajú sa k názoru, že všetko má svoje miesto,
  • presne ráno vedia, ako bude vyzerať ich deň, majú dopredu naplánovaný jasný program,
  • nemajú radi prekvapenia,
  • robia si zoznam úloh, ktoré je potrebné uskutočniť,
  • majú radi poriadok a systém,
  • radi robia veci poriadne a dôkladne,
  • sú rozhodní a razantne presadzujú svoje názory,
  • orientujú sa na výsledok.

Typ s prevahou percepcie

Ľudia inklinujúci k vnímaniu nie sú riadení vzdialenými cieľmi alebo termínmi. V práci hľadajú prvky hry a nepovažujú ju za tak vážnu činnosť ako typ s prevahou usudzovania. Dávajú prednosť činnosti, ktorá ich baví, pred činnosťami dôležitými alebo dobre zaplatenými. Ľudia s prevahou percepcie sa vyznačujú nasledujúcimi vlastnosťami:

  • obracajú pozornosť inde a nechajú sa ľahko rozptýliť,
  • radi skúšajú nové veci,
  • nemajú vo zvyku plánovať,
  • oceňujú spontánnosť, tvorivosť a schopnosť rýchlo reagovať,
  • premieňajú prácu na zábavu a snažia sa v nej nájsť potešenie,
  • často menia témy rozhovorov,
  • nemajú radi nič definitívne,
  • orientujú sa na proces, nie na konečný cieľ.

Príčiny osobnostných rozdielov

V psychológii sa vedie debata o tom, čo pôsobí na formovanie osobnosti viac, či vplyv dedičnosti, alebo prostredie a výchova. Býva osobnosť preddeterminovaná už pri narodení alebo sa formuje v procese dospievania v interakcií so svojím okolím? Faktory, ktoré majú podľa odbornej literatúry najväčší vplyv na formovanie osobnosti človeka, sú tieto:

  • Dedičnosť
  • Charakter procesu utvárania osobnosti
  • Kultúra
  • Skupinová príslušnosť
  • Životné skúsenosti
  • Situácie

Dedičnosť

Dedičnosť je ojedinelá vlastnosť živých organizmov. Vďaka nej dochádza k prenosu určitých znakov z rodičovskej generácie na generáciu potomkov. Tento prenos z generácie na generáciu sa označuje ako vertikálny prenos dedičnej informácie (zhora dolu – ako môžeme pozorovať v rodokmeni). Avšak existuje aj horizontálny prenos dedičnej informácie (medzi jedincami rovnakej generácie).
Gén je základnou jednotkou dedičnosti, je časťou molekuly DNA, ktorá ovplyvňuje vývoj ktorejkoľvek črty organizmu na elementárnej biologickej úrovni. Dedičná informácia teda zaisťuje riadenie výstavby organizmu vrátane jeho fungovania a správania. Správanie však determinujú iba tzv. riadiace gény, ktoré ovplyvňujú produkciu hormónov a enzýmov. Ale pretože je správanie riadené zmyslovo neuronálne, je dôležité vedieť, že genetické riadenie správania spočíva primárne v dedičnosti stavebného plánu mozgu, a preto nemôže byť geneticky riadené priamo.

Charakter procesu utvárania osobnosti

Na utváranie osobnosti človeka má veľký vplyv samotný proces psychosomatického formovania osobnosti ovplyvnený biologickými procesmi dozrievania organizmu a psychologickými procesmi učenia. Proces dozrievania organizmu je charakteristický určitou postupnosťou, ktorá je nezávislá od udalostí v prostredí. Telesný a duševný proces dozrievania je riadený pevným genetickým programom, ktorý je u všetkých ľudí viac-menej rovnaký. Všetky deti napríklad prechádzajú rovnakou postupnosťou v oblasti motorického správania.
Rozhodujúcu úlohu zohráva dozrievane nervovej sústavy a sústavy hormonálnej. I keď génový program jedinca určuje možnosti a obmedzenia jeho telesného a duševného vývoja, niektoré procesy dozrievania výraznejšie závisia na vnútorných faktoroch. Kvalita podnetov i čas, kedy sa dostavia, ovplyvnia, či sa osobnosť bude vyvíjať harmonicky alebo nie. U človeka, podobne ako u zvierat, existujú kritické obdobia, kedy proces dozrievania predpokladá primerané podnety z prostredia. Antropologicky zamerané výskumy napríklad zistili, že plnohodnotný duševný vývoj po narodení môže prebiehať iba vtedy, ak je splnená podmienka pevnej citovej väzby aspoň na jedného človeka.

Kultúra

Kultúru možno definovať ako súhrn výsledkov všeľudskej vzdelanosti a umenia, vzťah k životnému prostrediu, súhrn materiálnych a duchovných a materiálnych hodnôt utvorených tvorivou fyzickou a psychickou prácou v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti, spôsob ich vytvárania, rozvíjania, osvojovania, uchovávania. Od kultúry ako základnej hodnotovej orientácie spoločnosti závisí jej základné nastavenie, jej efektivita a výkonnosť. Od kultúry závisí stupeň rozvinutosti jednotlivca v spoločnosti, kvalita individuálneho a kolektívneho vedomia.
Kultúra, v ktorej človek vyrastá, patrí medzi výrazné socializačné vplyvy, ktoré vplývajú na utváranie osobnosti človeka. Máme tým na mysli celokultúrne vzorce socializácie, ktoré sa v tej ktorej kultúre vytvorili v priebehu ľudskej histórie a sú prenášané z generácie na generáciu v podobe tzv. kultúrneho dedičstva. Patrí sem nielen etnický jazyk, vedomosti a morálka, ale i ďalšie pravidlá spoločenského súžitia a spôsoby zvládania určitých situácií, ktoré zaisťujú príslušnej kultúre plynulú reprodukciu, vnútornú integritu a poriadok.

Rodina

Najvýznamnejšiu úlohu v socializácií dieťaťa zohráva rodina. Charakter budúcich vzťahov dieťaťa formuje vzťah medzi dieťaťom a rodičmi. Na utváranie osobnosti vplýva aj veľkosť rodiny, vek a pohlavie jej členov, poradie dieťaťa medzi súrodencami. Väčšinu času dieťa obyčajne trávi v rodine, a preto vedome alebo nevedome si v nej vyhľadáva svoj model, vzor správania a napodobňovania. Významnú úlohu na formovaní osobnosti človeka má škola.
Podceňovaný tu býva vplyv učiteľa, z ktorého si väčšina začínajúcich školákov utvára svoj vzor. Neskôr sa vzťah detí k škole prirodzene neutralizuje a s pribúdajúcim vekom dieťaťa hrá čoraz väčšiu úlohu interakcia s vrstovníkmi.
Biosociálne spoločenstvo funkcií a vzťahov medzi manželskými partnermi a ich potomkami možno charakterizovať ako rodinu. Spoločenský život podmieňuje formu a funkcie rodiny. Rodina monogamná je dnes najrozšírenejšou formou rodiny, ktorá sa skladá z manželského páru a detí. Súdržnosť rodiny je dnes daná najmä vnútornými faktormi, ako sú pevnosť emocionálnych väzieb, harmónia vzťahov, ochota k spolupráci, vzájomné chápanie a tolerancia. To všetko však vyžaduje sociálnu zrelosť a vysokú spoločenskú zodpovednosť oboch rodičov.

Skupinová príslušnosť

Ľudia sa v priebehu života ďalej podieľajú na členstve vo veľkom množstve skupín. V týchto skupinách môže jeden a ten istý jedinec hrať veľké množstvo rolí, získať najrôznejšie skúsenosti a zážitky, ktoré nezostanú bez vplyvu na jeho neskorší vývoj.

Životné skúsenosti

Ku genetickým, kultúrnym, rodinným a skupinovým faktorom, ktoré sú do istej miery zdieľané vždy s niekým ďalším, sa pripájajú ešte určité vplyvy špecifických a jedinečných udalosti, čo sa človeku prihodí. Napríklad rozvoj sebaúcty závisí na rade veľmi osobných skúseností, medzi ktoré patria príležitosti dosiahnuť cieľ, vypestovať si určité ambície, nesklamať a prekonať očakávania, schopnosť ovplyvňovať iné, prekonať sám seba a mať jasný pocit vlastnej hodnoty a ceny.

Situácie

Aj keď je osobnosť relatívne nemenná a stabilná, jej konkrétne prejavy sú tiež ovplyvnené situáciou. Rôzne situácie vyžadujú rôzne reakcie a aktivizujú rôzne stránky osobnosti. Na osobnosť nejde pozerať izolovane, bez ohľadu na kontextuálne premenné. I keď predpoklad o podmienenosti našich prejavov v závislosti na situácii sa zdá byť dobre zdôvodnený a logický, psychológovia doteraz nedospeli k uspokojivej klasifikácií a typológií rôznych typov situácie. Napriek tomu sa už zistilo, že niektoré situácie ovplyvňujú osobnosť a jej prejavy viac ako ostatné.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *