Ako začať, udržovať a ukončiť rozhovor

Komunikovať pre nás znamená vec samozrejmá, bez toho, aby sme sa nad tým hlbšie zamysleli. Až keď pozorujeme malé deti zistíme, že kým vyslovia prvé slová je k tomu potrebné zvládnuť množstvo úkonov spojených so samotným vyslovovaním. Komunikácia je nevyhnutnou podmienkou života človeka a zároveň podmienkou fungovania podniku. Každý človek komunikuje určitým spôsobom. Vedieť správne komunikovať, jednať s ľuďmi patrí k najdôležitejším a najzložitejším prvkom manažérskej práce. Táto schopnosť je potrebná nielen pre manažéra, ale aj pre každého človeka.
Každý človek si praje, aby sa dobre dorozumel s ostatnými ľuďmi. K tomu je potrebné zvládnuť umenie komunikácie. Aj umenie komunikácie má svoje zásady, ktoré ak si osvojíme a vieme ich použiť, môžu zlepšiť medziľudské vzťahy, systém práce, upraviť vzťahy medzi nadriadeným a podriadeným pracovníkom, ušetriť čas apod.
Príklad: Tie isté slová iným spôsobom povedané, môžu človeka povzbudiť, ale aj odpudiť. „Chcem, aby to dnes bolo hotové“. Pre niekoho môžu znamenať príkaz, výzvu, okamžité splnenie úlohy. Pre druhého je tento spôsob urážlivý, nedôstojný, ktorý vyvoláva opačnú tendenciu, zámerne to neurobiť.
Nesprávny štýl komunikácie môže vyvolať protichodné až negatívne reakcie, neočakávaný výsledok. Niekedy netreba ani príliš rozprávať, stačí vľúdny pohľad, úsmev, potľapkanie po pleci a človek nám urobí to, čo potrebujeme. Záleží na osobnosti človeka aký štýl komunikácie v určitých podmienkach použije. Nie vždy a všade môžeme používať rovnaký štýl komunikácie. Častokrát závisí od nálady, človeka s ktorým jednáme, momentálnej situácii, ktorá určuje na akej úrovni budeme s ľuďmi hovoriť. Niekedy sa stáva, že nám adresát nerozumie, t.j. ak niekomu niečo vysvetľujeme a on to nepochopí, môže byť chyba v nás. Hlavne vtedy ak sa nám to stáva príliš často. Cieľom komunikácie je porozumieť tomu, čo nám druhý hovorí. Dosiahnuť tento súlad je snahou oboch komunikujúcich partnerov.

Prečo komunikujeme?

Komunikácia úzko súvisí so životom človeka. Poskytuje množstvo informácií, ktoré rozširujú naše poznatky, názory, usmerňujú naše správanie, ovplyvňujú výkony, celkový pohľad na život. Ľudia vo všeobecnosti komunikujú preto, aby si:

  • vymieňali informácie
  • získavali informácie
  • presvedčovali iných
  • poznávali seba
  • pretože potrebujú sociálny kontakt.

Nik z nás nedokáže žiť sám, izolovaný, potrebuje blízkosť iného človeka, aj keď nemusí hovoriť veľa. Hlavne u starších ľudí komunikácia dodáva pocit istoty, spolupatričnosti, pocit, že človek nie je sám. Vzájomnou komunikáciou vzrastá dôvera zamestnancov v organizácii.
Tam, kde informácie viaznu, alebo sú zámerne blokované, pocit dôvery u spolupracovníkov klesá. Na základe získaných poznatkov a výmeny informácií sa môžeme porovnávať s druhými, poznávať svoje silné a slabé stránky, rozvíjať svoju osobnosť.

Verbálna komunikácia

Medzi základné formy komunikácie patrí verbálna komunikácia. Aj keď technika je v súčasnej dobe veľmi vyspelá a stále dokonalejšia, základným komunikačným prostriedkom stále zostáva hovorené slovo. Slovo je oveľa presvedčivejšie, než nejaká predtlačená správa, informácia, ktorú si nik nemusí všimnúť. Niekedy stačí pár osobných slov a ľudia nám vyhovejú. Slovo môže povzbudiť, uštipnúť, pohladiť, odmeniť, prejaviť úctu, pochopenie, ale vzbudiť aj nenávisť. Závisí od konkrétneho človeka, ktorý ho použije a akým spôsobom vysloví.
Ak chceme dobre komunikovať musíme sa starať o svoju slovnú zásobu, prehodnotiť akými slovami disponujeme. Čím väčšiu slovnú zásobu máme, tým lepšie sa nám hovorí. Slovnú zásobu môžeme získavať vzdelávaním, čítaním a aktívnym vystupovaním. Rast slovnej zásoby je predpokladom ľahšieho nadväzovania kontaktov, spoznávania sa s inými ľudmi.
Okrem slovnej zásoby je potrebné starať sa o čistotu používaných slov. To znamená, že v odbornej terminológii nemôžeme používať bežné hovorové slová, slangové výrazy a podobne. V závislosti od toho akú prácu vykonávame mali by sme oddeľovať profesionálnu komunikáciu od bežnej hovorovej komunikácie.

Aktívne a pasívne slová

Vzájomná komunikácia má byť zaujímavá, kde nám partner hovorí niečo nové, čo nás obohacuje. K tomu je potrebné, aby si každý človek rozširoval svoju aktívnu slovnú zásobu. Aktívne slová sú tie, ktoré používame príliš často, máme ich obľúbené. Okrem aktívnych slov poznáme pasívne slová, ktorých je oveľa viac než aktívnych, ich význam poznáme , ale menej ich používame. Ak chceme, aby naša komunikácia nebola jednotvárna, monotónna je potrebné, aby sme si náš slovník rozširovali o pasívnu slovnú zásobu.
Príklad: Svoju úroveň slovnej zásoby si môžete vyskúšať tým, že si na hodinkách odmeriate čas 2 minúty v priebehu ktorých začnete rozprávať na ľubovoľnú tému (napr. Okno, pero, kniha, počítač.)
Téma musí byť podaná tak, aby zaujala ostatných, pričom môžete zakomponovať aj humor. Potom požiadajte partnera, aby zhodnotil úroveň vášho prejavu, obsah povedaného, ako dlho by vás dokázal počúvať, či reč bola plynulá, zaujímavá. Hovoriť sa zdá byť jednoduché, no nie vždy je to pravda. Až pri takejto skúške zistíme akú máme slovnú zásobu a kde máme rezervy.

Druhy verbálnej komunikácie

V rámci verbálnej komunikácie môžeme hovoriť o priamej, bezprostrednej alebo nepriamej sprostredkovanej komunikácii. Každá z nich má svoje kladné aj negatívne stránky.

  • Priama komunikácia (vystúpenie, reč, rokovanie, porada)
  • Sprostredkovaná komunikácia (telefón, video, fax, protokol, vizitka, internet)

Podľa charakteru práce, ktorú vykonávame, môžeme zvoliť typ komunikácie ktorú použijeme. Ak chceme zistiť reakcie partnera v závažných krokoch volíme priamu formu komunikácie. Má výhodu v tom, že človeka vidíme priamo pred sebou, môžeme sledovať jeho pohľad, spontánnosť odpovede, posúdiť jej pravdivosť, či nepravdivosť, zistiť aké sú naše možnosti.
Príklad: Ak chcem zistiť, aké sú možnosti môjho povýšenia alebo postupu v platových otázkach je vhodné zvoliť si priamu komunikáciu, pretože tak môžem zistiť na čom som, či sa šéf vykrúca, je korektný, zásadový a podobne. Nie vždy býva táto forma komunikácie príjemná (pretože je neočakávaná pre partnera), ale o to je spontánnejšia, vierohodnejšia. Partnera vidím v zornom poli a ak som dobrý pozorovateľ nemôže mi ujsť žiadny detail ( úškrn, irónia, zaskočenie, priama alebo nepriama odpoveď). Vyskúšajte si to.
Nepríjemné informácie sa lepšie podávajú nepriamou formou, písomnou alebo po telefóne. Vtedy sa nemusíme červenať, pretože nás partner nevidí, môžeme aj klamať, vykrúcať sa. Ak nevieme dať hneď odpoveď, môžeme zložiť telefón a vyhovoriť sa na prerušenie, prípadne sa odvolať na to, že máme jednanie a zavoláme neskôr.

Rozhovor

Jednou z významných komunikačných techník je rozhovor. Viesť rozhovor je komplexná a náročná zručnosť, ktorá vyžaduje zvládnutie viacerých techník, ktoré nám umožňujú začať, udržiavať a ukončiť rozhovor.
Veľmi záleží na tom, ako rozhovor začneme. Významnú úlohu tu zohráva prvý dojem, preto je potrebné rozhovor začať tak, aby sme partnera neodradili. Ak je to možné, treba sa naň dobre pripraviť.
Základné predpoklady:

  • každý sám rozhoduje, či sa na rozhovore zúčastní a dokedy
  • ujasniť si čo chceme povedať
  • uvedomiť si, čo a ako rozprávame
  • pestovať si sebakontrolu
  • mali by sme vedieť odhadnúť, či budeme hovoriť s extrovertom alebo introvertom

Extrovert hovorí rád, mal by sa kontrolovať, tlmiť. Introvert je uzavretý, ľuďom sa vyhýba a v rozhovore ho treba povzbudzovať. Poznať tieto typy ľudí je pre rozhovor dôležité. Treba si však uvedomiť, že väčšina ľudí sa pohybuje medzi týmito krajnosťami.

Techniky kladenia otázok

V rozhovore môžeme použiť niekoľko typov otázok. Správna technika kladenia otázok a druh otázok je dôležitý preto, aby sme dostali správnu odpoveď. Dobrý rozhovor to je vždy dialóg t.j. otázka – odpoveď. Otázka a odpoveď vedie k spolupráci a výmene informácií. Hovorí sa, že kto sa pýta dostane veľa odpovedí a kto sa pýta správne dostane správnu odpoveď. Druh odpovede si však určujete vy formou vašich otázok. V rozhovore môžeme využiť nasledovné typy otázok:
Informačné otázky – Človek, ktorý kladie informačné otázky, chce získať informácie ktoré sumarizuje a vytvára si potrebný prehľad. Informačné otázky sú vždy otvorené, t.j. ak sa na určitú vec spýtame, druhý informujúc nás o nej – nám ju vysvetlí.
Kontrolné otázky sú dôležité pri každom rozhovore. Pomocou nich zisťujem, či nás ten druhý počúva, či nám rozumie, ako je naladený voči nám. Pri tomto type otázok je potrebné všímať si reakcie partnera.
Orientačné otázky nám poskytujú informáciu o tom, čo si druhý myslí o vyslovenom názore, o tom, čo mu predkladáme. Pri tomto type otázok pýtajúci sa musí odmlčať a pripustiť druhého k slovu, dať mu k tomu čas na premyslenie a koncentráciu, aby si vytvoril svoj vlastný názor. Podľa odpovede na orientačnú otázku zistíme, či ten druhý pochopil naše argumenty.
Kladné otázky by sme mali používať v každom rozhovore, to znamená zdôrazňovať vždy to, čo nás s partnerom spája a nie to, čo rozdeľuje. Tieto otázky kladieme preto, aby sme sa dostali v rozhovore na jednu úroveň.
Alternatívne otázky ponúkajú viacero možností, pomáhajú viesť k rýchlemu rozhodnutiu. Forma otázky nesmie umožňovať viac než tri alternatívy.
Okrem uvedených techník kladenia otázok poznáme otázky otvorené, rozvíjajúce sa a zatvorené, na ktoré môžeme odpovedať slovom áno, nie. V závislosti od charakteru rozhovoru, danej situácie, či chceme partnera bližšie spoznať zvolíme vhodný typ otázok.
Príklad: Ako sa vám cestovalo? Odpoveď: “dobre“, t.j. zatvorená otázka.
„Čím to je, že dosahujete také dobré výsledky?“ Na uvedený typ otázky sa ťažko odpovedá jedným slovom. Partnerovi poskytujeme možnosť pre väčší priestor informácii, ktoré chceme získať.
V závere rozhovoru, môžeme použiť kladné otázky, ktoré vedú k ukončeniu rozhovoru a vytvoreniu pozitívneho vzťahu. Môže ich sprevádzať úsmev a prikyvovanie hlavy na znak súhlasu. Ak sme mali rozdielne názory a nedohodli sme sa, nikdy netrieskame dverami, lebo si ich môžeme zabuchnúť navždy. V živote i práci je veľa príležitostí a situácií, že sa s určitým človekom môžeme opäť stretnúť za iných okolností, možno priaznivejších.

Techniky rozhovoru

Človek v rozhovore vyjadruje seba, svoje pocity a má tendencie prejavovať sa v ňom. Ak chceme, aby rozhovor prebiehal efektívne, môžeme použiť niekoľko techník. Patrí sem :

  • podávanie a prijímanie informácií – je to technika, pomocou ktorej vsúvame do rozhovoru informácie, ktoré neboli osobitne vyžadované, poskytneme niečo viac, čo môžeme ďalej rozvíjať.
  • zakomponovať humor – ľudí, ktorí používajú v rozhovore humor si lepšie zapamätáme. Atmosféra s humorom je príjemná, robí dobrý dojem. Ak hovoríme o humore, nemáme na mysli používanie nemiestnych vulgárnych vtipov, ktoré do rozhovoru vôbec nepatria. Účastníci sa nemôžu robiť hluchí, že ho prepočuli. Nevhodne povedaný vtip môže v negatívnom smere ovplyvniť atmosféru rozhovoru.
  • naučiť sa počúvať – Počúvať znamená nechať ľudí voľne hovoriť. Tým, že ľudí počúvame, snažíme sa ich pochopiť a porozumieť im. Počúvanie je dôležitou súčasťou komunikácie. Bolo odhadnuté, že zo svojho bdelého času strávime takmer 75 % počúvaním a 25 % čítaním, alebo hovorením. Z praxe je známe, že radi rozprávame, ale neradi počúvame. Pre zlepšenie našej schopnosti počúvať je možné urobiť veľa. Hlavným dôvodom, prečo ľudia nepočúvajú trpezlivo je skutočnosť, že náš mozog pracuje oveľa rýchlejšie, než je možné hovoriť. V zásade platí, že toľko koľko rozprávame, by sme mali dokázať aj počúvať.
  • schopnosť mlčať – Jednou z techník, ktoré môžeme použiť v rozhovore je mlčanie. Mlčaním môžeme taktizovať, zvyšovať napätie, získať čas na premyslenie, je to aj spôsob ako druhého donútiť rozprávať, pretože jeden z dvoch to nevydrží a začne rozprávať. Mlčanie môže znamenať aj dôležitosť chvíle. Niekedy keď mlčíme sa môžeme viac dozvedieť. Známy rímsky cisár Marcus Aurelius povedal: „Často som banoval svoje slová, nikdy však mlčanie. Mlčať je viac ako zlato.“ Ak hovoríme o mlčaní je potrebné dávať si pozor na ľudí, ktorí viac mlčia ako hovoria. Môžu to byť ľudia nečestní, intrigáni a podobne.

Ukončenie rozhovoru

Každý rozhovor má svoju dĺžku, aj koniec. O tom, ako dlho budeme hovoriť, rozhodujeme vždy sami. Práve v súvislosti s ukončením hovoru mávajú ľudia problémy, pretože majú zábrany odmietnuť blízkeho človeka, či kolegu. Nedokážu mu priamo a otvorene povedať, že majú inú prácu so strachu, že ich ľudia nebudú mať radi. Zotrvávajú v nudných rozhovoroch, v napätí, pričom vzrastá u nich nervozita a zlosť na seba. Nefunkčné a dlhotrvajúce rozhovory nás oberajú o čas, zdržiavajú v práci, pri štúdiu, zvyšujú v nás nervozitu, že niečo nestihneme urobiť. Uvedený problém treba hľadať v neschopnosti človeka povedať priamo, čo chce robiť. To, čo nedokážeme vyjadriť navonok sa potom odráža vnútorne narušením našej duševnej rovnováhy. Častokrát sa hneváme na seba, niekedy nervozitu prenesieme na nevinného človeka, napr. na kolegu, na deti v rodine a podobne. Čím skôr tieto zábrany zvládneme, o to ľahšie a spokojnejšie sa nám bude žiť. Riešenie uvedeného problému je oveľa jednoduchšie ako sa na prvý pohľad zdá. Základnou požiadavkou ako sa vyhnúť zbytočným rozhovorom je dôrazne, stručne a priamo povedať, že máme prácu. Oznámime to kľudne, nahlas, tak aby nás bolo počuť, nie však agresívne.
Príklad: Dobre sa mi s vami rozpráva, ale čakajú ma ďalšie povinnosti. K vyslovenej požiadavke, hlavne tam, kde nám na človeku záleží môžeme pridať aj empatiu. Napr. „Je mi ľúto, že musím narušiť túto príjemnú atmosféru, mám ešte prácu“.
Ak partner na moju požiadavku nereaguje ešte raz ju zopakujeme. Veľmi dobrou pomôckou, resp. obranou ako sa vyhnúť takejto situácii (hlavne u riadiacich pracovníkov, ktorí často komunikujú) je na začiatku rozhovoru dobré stanoviť presne čas, dobu, koľko budem s partnerom rozprávať.
Príklad: „Rád vyhoviem vašej požiadavke, ale mám pre vás k dispozícii iba 10 minút, ináč by som sa dostal do časovému tlaku.“ Po uplynutí času oznámime, že rozhovor ukončujeme.
Ako pomôcku v rozhovore môžeme používať známy trik, pozrieť sa na hodiny. Tento pohľad nikomu neunikne a chápeme ho ako avízo na ukončenie, pretože sa niekam ponáhľame.
Ak nechceme v rozhovore pokračovať, je dobré len počúvať, prikyvovať hlavou a nerozvíjať ho ďalšími otázkami, pretože dávame možnosti pre jeho predlžovanie. Tvrdšou formou ukončenia rozhovoru je zdvihnúť sa zo stoličky, vstať a odísť, telefónovať, písať, čím dávame najavo jasne svoj nezáujem, ignorovanie.
Schopný manažér pozná svojich spolupracovníkov a vie zaujať najvhodnejšiu taktiku získavania a spracovávania informácii. Ak má vo svojom okruhu extrovertné až ukecané typy, volíme metódu obežníka, prostredníctvom ktorého môže získať potrebné informácie. McCormak odporúča riadiť sa v pracovnom prostredí heslom: „Ak potrebujete niečo vedieť je ľahšie odísť z kancelárie niekoho, oveľa ťažšie je zbaviť sa ho vo svojej vlastnej.“ (2) Z toho vyplýva, že v pracovnej komunikácii je výhodnejšie zbierať si informácie sám.
Metóda rozhovoru má svoje kladné i záporné stránky. Ak ich poznáme komunikácia sa stáva efektívnejšia, účelová a vzájomne prospešná.

Komunikačné zlozvyky v riadení ľudí

Umenie komunikovať s ľuďmi patrí k hlavnému poslaniu manažéra. Potvrdí každý, kto nechápe riadenie len ako dirigovanie ľudí prostredníctvom zákazov a príkazov z pozície nadradenosti.
Komunikácii sa učíme v rámci vzdelávacieho procesu veľmi málo, alebo vôbec nie. Zručnosť komunikovať získavame predovšetkým na základe životných skúseností prostredníctvom práce, ktorú vykonávame, no veľmi málo na základe odbornej prípravy. Máloktorý manažér si uvedomuje, že nálada, pocity, správanie sa, výkonnosť pracovníkov, elán či nechuť k práci sú často ovplyvňované vzájomnou komunikáciou v pracovnom kolektíve. Niektorí manažéri majú vrodenú schopnosť komunikovať, iní majú problémy pri nadväzovaní kontaktov. S podriadenými si nerozumejú, čo vedie k odstupu až k bariére. Stačí uviesť jednoduchý príklad dvoch manažérov, ktorí hovoria tie isté slová, pričom jeden z nich pracovný kolektív presvedčí a u druhého vzniká nepochopenie.
Súčasťou dobrej komunikácie je schopnosť prijímať i podávať informácie. Pravidelný tok informácií, spätnej väzby sa stáva zároveň predpokladom formovania vzťahov dôvery. Tam kde vo firme viaznu informácie, to sa odráža v celkovej výkonnosti pracovníkov.
Komunikácia nebýva vždy príjemná. Významný podiel na tom majú rôzne zlozvyky, ktoré si ani neuvedomujeme. Ich používaním dochádza k rôznym nedorozumeniam, ktoré ovplyvňujú úroveň komunikácie v negatívnom smere. Patrí sem:

  • zovšeobecňovanie
  • nepočúvanie
  • nedostatok empatie
  • kričanie
  • agresivita, pasivita, poučovanie
  • neakceptovanie názorov iných
  • zosmiešňovanie
  • egoizmus, exhibicionizmus

Jedným z prostriedkov vyvíjania nátlaku v rozhovore býva zovšeobecňovanie. Môže vyvolávať pocit viny a pomáhať zatlačovať partnera v rokovaní, čo v konečnom dôsledku vyvoláva nepríjemné napätie, obviňovanie, ktoré môže viesť až do agresivity. Takýto prejav v komunikácii charakterizujú výroky typu:

  • „Vždy meškáte“, „Ste nemožný“, „Ste nespoľahlivý“, „Niečo treba zmeniť“ a podobne.
  • Adresát, ktorému je takýto výrok určený nerieši konkrétny problém, pretože mu nerozumie. Naopak vyvoláva obranný mechanizmus a zabraňuje konštruktívnemu dialógu.
  • Ak chceme, aby bola komunikácia efektívna, s cieľom chybu napraviť, volíme vždy konkrétnosť, pri ktorej používame len argumenty.
  • Komunikáciu v nežiadúcom smere ovplyvňujú ľudia, ktorí sa nedokážu ovládať pri riešení nepríjemných, nečakaných záležitostí a situácií.

Ako riešenie používajú krik. Pretože sa potrebujú v napätí uvoľniť zvyšujú hlas. Zvyšovanie hlasu, kričanie je najčastejším argumentom slabochov a agresívnych ľudí. Ak stretnete takýto typ človeka, navrhnite mu, že si radi pohovoríte o veciach v kľude, aby ste sa mohli na problém sústrediť.
So zvyšovaním hlasu v komunikácii sa stretávame tiež pri presadzovaní pravdy, pri oponovaní alebo pri nesúhlase s názormi partnera. Nikdy neútočte na postoje svojich kolegov, znevažujete seba, ale aj iných. Sebaovládanie patrí k najdôležitejším charakterovým črtám osobnosti človeka. Nezabúdajte, že pozitívny výsledok v rozhovore môžeme dosiahnuť iba v kľude. Kľudné prostredie vytvára žiadúcu atmosféru k tomu, aby ste sa dohodli a dosiahli želateľný výsledok. Naopak pod vplyvom kriku môžete poškodiť seba, ale aj iných ľudí. Vzniknuté škody sa potom ťažko odstraňujú.

Čítanie myšlienok

Čítanie myšlienok je chyba, ku ktorej dochádza vtedy, keď sa ľudia dlhšie poznajú. (riaditeľ – sekretárka, manželia, súrodenci, kolegovia). Nebezpečie tohoto zlozvyku spočíva v tom, že automaticky predpokladáme alebo vieme, čo si myslí spolupracovník, resp. aké myšlienky mu prebiehajú hlavou. Dôsledkom toho býva sklamanie, nedorozumenie až konflikt. Ak nedokážeme jasne formulovať požiadavku, nemôžeme očakávať ani priaznivú reakciu. Spoliehať sa na rovnaké myšlienkové pochody môže priniesť negatívne očakávanie.
Medzi jednoduchú komunikačnú poruchu, ktorá sa realizuje na verbálnej úrovni, patrí „falošný dialóg“. Ide o dialóg dvoch ľudí, spojených konvenčnými frázami. Každý rozpráva o svojich problémoch a v podstate sa vôbec obsahovo nestretnú. V skutočnosti ide skôr o monológ, kde sa každý vyrozpráva zo svojich problémov bez toho, aby sa niečo vyriešilo alebo dohodlo. Vo vzťahu ku spolupracovníkom ide o nevšímavosť, egocentrizmus ako aj ľahostajnosť k ich pocitom a potrebám.
Jedným z vážnych zlozvykov v komunikácii je odmietnutie partnera, čím človek dáva najavo svoju nadradenosť a nezáujem. Takýto prejav môže súvisieť s jeho neschopnosťou oponovať, priznať si chybu alebo neschopnosťou dokázať povedať slovo nie. (napr. :“Nebudem sa o tom s vami baviť. Ja to predsa musím lepšie vedieť ako vy. apod.“
Manažér, ktorý používa uvedené výroky, zároveň poukazuje na svoju neistotu, strach z pocitu ohrozenia, zo straty svojej pozície. Obyčajne býva zaťažený na seba a ľahko zraniteľný. Niekedy svoju pochybnosť a udržanie pozície za každú cenu skrýva za agresivitu. Prostredníctvom agresivity sa snaží dosiahnuť to, čo chce a mať pravdu za každú cenu. Svojím konaním jasne dáva najavo, že na pocitoch iných ľudí mu vôbec nezáleží, ale dôležitý je jeho cieľ. Neuvedomuje si, že takýmto postojom narušuje vzťahy v pracovnom kolektíve a zároveň si vytvára nepriateľský postoj voči svojej osobe (napr. „Čo sa so mnou hádate“, „Kto sa vás na to pýtal“, „Tak vidíte, že mám pravdu“.)
Niektorí riadiaci pracovníci v komunikácii naopak prechádzajú do pasívneho postavenia, pretože sa chcú vyhnúť konfliktu, nepríjemnej situácii, čím znižujú sebarešpekt. Vyznačujú sa mäkkosťou, ustupovaním, čo ostatní môžu po čase zneužívať. Agresivita ani pasivita v komunikácii neprináša pozitívny účinok. Naopak ničí dobré vzťahy, vedie k problémom, ktoré ovplyvňujú celkové pracovné ovzdušie, oslabujú výkonnosť pracovníkov.

Neakceptovanie – nedostatok spätnej väzby

S neakceptovaním sa stretávame vtedy, keď manažér povie čo si myslí a nežiada spätnú väzbu od okolia. Ak mu iní povedia svoj názor na ten istý problém, reaguje neadekvátne, hnevom, unáhleným odchodom, búchaním dverami apod. Takýto manažér nevyužíva korektnosť spätnej väzby a iný názor sa mu javí neprijateľný, pretože je presvedčený o svojej pravde a dokonalosti. Výsledkom je jednostranná komunikácia s okolím.
V niektorých prípadoch sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa dopúšťajú egoizmu – snahe presadzovať svoju tému, svoje problémy, čím sa rozhovor stáva nefunkčným. Druhá osoba, aj keď chce niečo vyjadriť obmedzuje sa len na prikyvovanie, pretože príval slov druhého ju odzbrojí.
Skákanie do reči je veľmi nespoločenské, ruší, zneisťuje a znervózňuje ľudí. Niekedy je potrebné všímať si za akých okolností ľudia skáču do reči. Existujú rečníci, ktorí nepustia k slovu iných, a preto musíme zasiahnuť. Pozor, skákanie do reči môže slúžiť aj ako premyslená taktika ako vyradiť z rokovania protivníka.
Bavenie sa na účet druhého, ponižovanie. V rozhovore môžeme byť svedkom toho, ako jeden človek s iróniou zhadzuje iného. Je to netaktné a ponižujúce. Správanie sa takéhoto typu určite nepovzbudzuje človeka k práci, pretože nie je pre nikoho príjemné. Nestrácajte hlavu, sebavedomie a sebaúctu. Primeraná reakcia pomocou argumentov a dôkazov odzbrojí aj netaktného človeka.
Epická šírka rozhovoru je jedným so zaručených prostriedkov ako sa „zbaviť“ kolegov na pracovisku a skúšať mieru ich trpezlivosti. Prejavuje sa tým, že niekto všetko rozpráva do takých podrobností, že druhý musí mať značnú trpezlivosť, aby si vypočul celé rozprávanie.
K ďalším príčinám na základe ktorých dochádza k rôznym nedorozumeniam patria: nezrozumiteľne vyjadrené myšlienky, používanie mnohovýznamových a cudzích slov, radenie, poučovanie, nadávky, obviňovanie a pod.
Uvedené formy zlozvykov sa môžu zdať pre nás jednoduché a vzbudzovať pocit, že sa nám to nemôže stať. Opak býva pravdou. Používame ich, niektorí menej, iní častejšie. Ak ich získame pod kontrolu, uvedomíme si ich a budeme minimalizovať, to je záruka rozvoja našich schopností v komunikácii. Ich eliminovanie bude v každom prípade prínosom pre zlepšenie medziľudských vzťahov na pracovisku.

Vylepšite túto stránku

Chcete doplniť alebo upraviť túto stránku? Vyplňte textové pole nižšie. Ďakujeme ♥