Aurelius Augustinus sa narodil 13. 11. 354 v Tagaste (Numídia) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky. Patril k prvým filozofujúcim teológom raného kresťanstva. Jeho učenie malo ďalekosiahly vplyv na vývoj západného myslenia a kultúry. Augustínova osobnosť vytyčovala a stanovovala témy a problémy, ktoré charakterizujú západnú tradíciu kresťanskej teológie.
Aurelius Augustinus – najznámejšie spisy
Medzi jeho populárne a verejnosti najznámejšie spisy patria Vyznania (Conffesiones), O Božej obci (De civitate Dei), Proti akademikom , O pravom náboženstve (De vera religione lieber unus), O slobode vôle (De libero arbitrio), O Trojici (De Trinitate) O blaženom živote. Mnohí odborníci skúmajúci Augustína tvrdia, že Augustinova filozofia nie je veľmi systematická; ale aj napriek tomu v jeho spisoch možno vycítiť a nájsť augustínskeho ducha.
Augustínov život
Celý Augustínov život bol poznačený hľadaním a túžbou. Hľadal spôsob ako zjednotiť kresťanskú vieru s klasickou kultúrou, v ktorej rástol. Spočiatku sa však priklonil k manicheizmu a stal sa jeho stúpencom na deväť dlhých rokov. Toto obdobie jeho hľadania pravdy v manicheizme skončilo veľkým sklamaním. Píše o tom v tretej knihe Vyznaní. Vyznania majú za cieľ podľa jeho slov – osláviť Božie milosrdenstvo, ktoré sa prejavilo v jeho živote v naozaj hojnej miere. Augustín prešiel aj skepticizmom, obrátil sa k Platónovým dielam, ktorých vplyv na Augustínovo učenie je zjavný, a zakotvil v istom zmysle, ako sme už spomenuli, v novoplatonizme, ktorý považoval za vhodný spôsob, metódu zladenia kresťanského učenia s filozofiou. Augustínova mladosť bola poznačená búrlivým životom. Na štúdiách v Kartágu sa spriatelí so skupinou študentov, ktorí sa nazývajú „buriči“. Žije s konkubínou, má s ňou syna. Svojím životom „bojuje“ proti kresťanskému náboženstvu.
K veľkému obratu prichádza Augustín v 33 rokoch. Po úpornom hľadaní nachádza pravdu a kotví v kresťanstve, ktorému sa tak bránil. Jeho životná cesta a duch sú azda porovnateľné so Šaulom – Pavlom. Augustín sa vracia do Afriky a zakladá tam istý druh laického kláštora, v ktorom sa s priateľmi chce venovať teologickým a filozofickým štúdiám. Napokon sa r. 391 stáva kňazom a v r. 395 biskupom v severoafrickom meste Hippo. Zomiera r. 430. Pre cirkevnú politiku nadobudol Augustín veľkého významu, a to ako bývalý prívrženec manicheizmu. Stal sa z neho horlivý bojovník v boji proti manicheizmuz a kresťanské učenie. Svojimi početnými spismi vyvracal myšlienky pelagianizmu i donatizmu.
Jednotlivý človek ako Božie stvorenie
Centrom filozofie Augustína už nie je kozmos (svet), ako tomu bolo u gréckych filozofov, ale jednotlivý človek; u Augustína – filozofujúceho teológa, či teologizujúceho filozofa, jednotlivý človek ako Božie stvorenie žijúce v spoločenstve s inými ľuďmi.Augustínova filozofia hľadajúca pravdu vo vnútri človeka sa konkretizuje v etike. Povedali sme, že u Augustína dochádza k zvratu – eticko-filozofická problematika dosahuje jedinečné prehĺbenie a zvnútornenie; ťažisko sa v kresťanskej filozofii presúva na človeka, na vnútro, ktoré Augustín odvážne odhaľuje najmä vo Vyznaniach.
V tom je veľký rozdiel medzi Augustínom a gréckymi filozofmi (napr. Aristotelova etika je zameraná úplne na vonkajšie vzťahy). Augustínom sa začína rozhodujúci zlom. Augustín hovorí, že mravné pravdy majú svoj pôvod vo vnútri človeka, sú dané Bohom a sú uchopiteľné určitým druhom netelesného svetla, svetlom Ducha Svätého. (tzv. teória iluminácie). Pozerajúc do seba človek odkrýva návody k svojmu správaniu sa. Podstatné nie je to, ako skutky vyzerajú, ale to, v akom duchu boli uskutočnené.
Všetko, čo je, je dobré
Podľa Augustína je všetko, čo je, dobré. Považuje zlo za metafyzické nič. Je to popretie dobra, nedostatok (privatio) dobra, nedovolenie dobru, aby prišlo do činnosti. Teda nie je to nejaká samostatná substancia, ale len nedostatok v uplatnení sa substancie dobra. Boh nestvoril zlo ako také. Čo Boh stvoril, bytie človeka, to je dobré. Aj ľudská sloboda je dobrá. Vôbec všetko je dobré. Ba aj akt, ktorým človek hreší, je vo svojej bytostnej akosti dobrý. Zlo je len smer aktu, zameranie aktu, zneužitie slobody, ktorá dáva bytostnú plnosť aktu.
S touto otázkou súvisí aj otázka spoluúčinkovania Boha a človeka. Boh všetko robí, teda aj akt človeka? Aj akt zlý a dobrý? Keď Boh všade účinkuje, vtedy sa môže stať len to, čo on chce, uplatňuje sa len jeho vôľa. Kde je potom sloboda človeka? Ako môže byť človek za svoj skutok zodpovedný? Tu je najťažší problém, problém milosti a slobodnej vôle, s ktorým sa Augustín boril. Augustín to riešil takto: čím väčšmi sa Boh uplatňuje v človeku, tým väčšmi sa stáva človek človekom. Čím mocnejšie účinkuje Boh v človeku, tým je človek slobodnejší.Boh podľa Augustína, a teda aj kresťanského učenia, nie je nijako príčinou morálneho zla. Boh ho len, rešpektujúc ľudskú slobodu, dopúšťa.
Napokon sa u Augustína (in: De civitate Dei) môžeme stretnúť aj s názorom, že Boh aj zlo môže a aj využíva na dobrý cieľ. Žiada sa nám ešte zdôrazniť jeden aspekt Augustínovho učenia, a tým je Božia milosť. Augustín načiera do dejín spásy a hovorí, že prarodičmi (Adam a Eva) bola prvým hriechom sloboda ľudí naklonená k zlu, ľudská prirodzenosť je odvtedy náchylná na hriech . Človek nemá na konanie dobra dosť vlastnej sily, potrebuje k tomu milosť Božiu.
Aurelius Augustinus: O blaženom živote
V diele O blaženom živote Aurelius Augustinus tvrdí: „Blažený je ten, kto nemá nedostatok, teda byť blažený nie je nič iné ako nemať nedostatok, t.j. byť múdry. Múdrosť je mierou ducha, ktorou sa udržiava v rovnováhe, aby nevybočil do nad miery, a ani aby sa nedusil pod ňou. Teda každý, kto je blažený, má svoju mieru, t. j. múdrosť. Pravdou sa však niečo stáva na základe nejakej myšlienky najvyššej miery, z ktorej vychádza a do ktorej sa zdokonalená vracia. Kto skrze pravdu dospeje k vyššej miere, ten je blažený, čo znamená mať v duši Boha, požívať Boha. Zo samého prameňa pravdy dostávame impulz, ktorý v nás spôsobuje, že na Boha pamätáme, že ho hľadáme, že prekonávame duchovnú nechuť a túžime po ňom. Kým boha hľadáme, pokiaľ nie sme nasýtení samým prameňom- plnosťou ešte sme nedošli k cieľu, a hoci nám Boh pomáha, ešte nie sme múdri a blažení. A v tom je plné nasýtenie duší, to je blažený život, zbožne a dokonale poznať, kto ťa privádza k pravde, akú pravdu požívaš, čo ťa spája s najvyššou mierou. Tieto tri veci ukazujú, kto je schopný pochopiť jediného Boha, jednu substanciu a vylúčiť márnosť rozličných povier“
Hlavnú Augustínovu myšlienku, že v pravde a klame sa pravdivé a klamné navzájom prelínajú dopĺňa myšlienkou, že nemáme napodobňovať pravdu zmiešanú s klamstvom. Sv. Augustín sa napríklad neuspokojil s prostým tvrdením, že poézia a maliarstvo sú rozkošnícke klamstvá. Zložitým dialektickým postupom otupil ostrie tohto hanlivého označenia a našiel v „poetických výmysloch“ zvláštny druh pravdy. Klamstvo charakterizoval ako pokryteckú zhodu s pravdou: „klamstvo je to, čo predstiera, že je niečím, čím nie je, alebo sa snaží byť tým, čím nie je.“ Nevychádzaj von, vráť sa do svojho vnútra, tam spočíva pravda.